Můj rozhovor pro Konzervativní web.
Spôsob fungovania Európskej únie sa významne menil naposledy pred vyše desiatimi rokmi. V novembri minulého roku „oslávila“ únia desiate výročie ratifikácie Lisabonskej zmluvy posledným prezidentom v únii. Asi neprekvapí, že ním bol vtedajší český prezident Václav Klaus.
Pri tejto príležitosti napísal člen českej pravicovej strany ODS Tomáš Vaněk komentár, ktorý uverejnil aj Konzervatívny web.Vzdelaním prírodovedec Tomáš Vaněk je aktívny v českej politike nejaký ten piatok a pozorne sleduje aj dianie v Európskej únii, pričom svoj záujem o politiku zavŕšil aj štúdiom politológie.
Keďže nás jeho komentár zaujal, oslovili sme ho s prosbou o rozhovor, ako Lisabonská zmluva ovplyvňuje naše životy.Ponúkame vám prvú časť rozhovoru, ktorá sa týka Európskej únie, jej fungovania, problémov a výhľadov do budúcnosti.
Začal by som náš rozhovor citátom: „Odovzdávanie čoraz väčšieho počtu právomocí a kompetencií z úrovne národných štátov na úroveň EÚ je v záujme veľkých, nie malých európskych krajín. Takýto superštát Európa by bol v skutočnosti ovládaný skupinou niekoľkých veľkých štátov, zatiaľ čo tie ostatné by slúžili len ako štafáž.“ Určite si pamätáte, odkiaľ je tento citát. Čo na to hovoríte po 16 rokoch od jeho vzniku a 15 rokoch od vstupu desiatich krajín vrátane Česka či Slovenska do EÚ?-
Áno, je to časť programového leafletu „Keď do EÚ tak s ODS“ z roku 2003 a jeho autorom je Jan Zahradil. Čo na to povedať po 16 rokoch? Že v tej dobe, nepochybne stále pod vplyvom svojho prvého predsedu Václava Klausa (predsedom bol do roku 2002), mali aspoň niektorí politici úplne jasno, aké pozície by Česká republika mala v EÚ zastávať a boli si vedomí všetkých rizík s členstvom súvisiacich. To napokon potvrdil aj XVII kongres ODS v roku 2006 – viď jeho uznesenie 3.4. „Kongres ODS zakazuje všetkým politikom ODS odovzdávať ďalšie kompetencie ČR na úroveň Európskej únie a rozširovať rozsah európskej agendy schvaľovaný kvalifikovanou väčšinou“. Bohužiaľ, postupom času sa táto pozícia stále viac zmäkčovala, čo vyvrcholilo schválením Lisabonskej zmluvy v poslaneckej snemovni a senáte ČR napriek tomu, že dôsledky tejto zmluvy boli už vtedy úplne jasné. Dnes možno povedať jediné – autori leafletu mali úplnú pravdu a súčasná EÚ je ovládaná skupinou niekoľkých veľkých štátov (po odchode GB predovšetkým Francúzskom a Nemeckom), a malé štáty vrátane ČR slúžia len ako stafáž, čo plynie z ich „váhy hlasu“ na strane jednej a presunom rozhodovania v prospech väčšinového hlasovania (vďaka Lisabonskej zmluve) na strane druhej.
Na Slovensku sme boli v roku 2004 šťastní, že vstupujeme do EÚ, pretože po ére mečiarizmu a hraničných situácií sa zdalo, že nám európsky vlak unikne. Debata na tému, či vôbec vstúpiť, úplne absentovala, išlo len o to stihnúť rok 2004. Zdalo sa nám vtedy, že Európska únia nás proste a jednoducho ochráni pred zlom a bude všeliekom pre mladú demokraciu. Registrovali ste to vtedy? Komunikovali ste o tom s niekým na slovenskej strane? Boli tam nejaké hlasy, ktoré upozorňovali na riziká vstupu? Aká bola vtedy debata v Česku?-
Tak žiadna veľká debata sa nekonala, naopak prebiehala rozsiahla kampaň pre vstup. Pamätám si veľké plagáty typu „Víta Vás portugalský rybár“ a podobne. Rad občanov vstup do EÚ pokladal za definitívne „zakotvenie“ ČR v západnej Európe, bez toho aby si všímali to, že ten reálny „západ“ už tým vysnívaným „západom“ nie je. Ale je pravdou, že vtedy to ešte nebolo vidieť tak veľmi ako dnes. Iste bolo dosť ľudí, čo upozorňovali na riziká, ale ich hlas sa stratil vo všeobecnom jasote.Ja som mal výhodu v tom, že som do Bruselu jazdil na rôzne zasadnutia už od roku 1994. Išlo síce o témy vedecké, ale aj tam išlo vždy o peniaze a vplyv. Takže stačili len 2 roky a bol som úplne vyliečený zo všetkých ilúzií. V roku 2004 som tak mal s fungovaním EÚ nepochybne viac skúseností ako hociktorý čerstvo zvolený europoslanec. A bol som z naivného EUrooptimistu definitívne prevychovaný na EUrorealistu.Preto som tiež v referende o pristúpení hlasoval proti. Ja som sa EÚ vďaka skúsenostiam nebál, len som sa bál dôsledkov široko podporovaného slepého nadšenia našich občanov kombinovaného s ich naivitou a neskúsenosťou. Jednoducho sme, ako štát, neboli pripravení… A niekedy mám pocit, že nie sme na EUrorealitu pripravení vlastne ani dnes.
Čo spôsobila Lisabonská zmluva v nadväznosti na Maastrichtskú z roku 1992, ak by ste to mali zhrnúť čo najvýstižnejšie?-
Významnou inštitucionálnou zmenou je rozšírenie hlasovania kvalifikovanou väčšinou na väčší počet oblastí. Lisabonská zmluva rozširuje možnosti použitia tohto spôsobu rozhodovania celkovo o 68 oblastí, z toho pri 19 oblastiach ide o nahradenie jednomyseľného rozhodovania a 49 oblastí je úplne nových.V histórii Únie predstavuje toto rozšírenie doteraz najväčší posun. Tento posun fakticky likviduje možnosť nekonať podľa výsledkov hlasovania, a tak likviduje aj suverenitu členských krajín v týchto oblastiach.Z „citlivých“ oblastí ide napríklad o vízovú, azylovú a imigračnú politiku, energetiku, dopravu, a mnoho ďalších.A dôsledky pociťujeme dnes a denne… Stačí pripomenúť problémy s migráciou.
Iste nie je náhodné, že úplne posledným prezidentom z celej únie, ktorý zmluvu podpísal, bol v roku 2009 český prezident Václav Klaus, aj to pod veľkým tlakom, aj českého Ústavného súdu. Vy ste to vtedy pozorne sledovali. Ako si na to spomínate?-
S úplnou hrôzou. Dôsledky tejto zmluvy pre ČR boli úplne jasné, mnohokrát spomínané a neoddiskutovateľné. Proste sme sami seba zbavili suverenity a práva o sebe rozhodovať. A nič na tom nezmenili argumenty typu „suverenitu nestrácame, len odovzdávame“. Stačí si vypočuť prejavy Miroslava Topolánka a AlexandraVondru, ktorí patrili k hlavným podporovateľom Lisabonskej zmluvy.Súčasná realita dáva za pravdu všetkým, ktorí podpis odmietali (vrátane Tomáša Vaněka, poznámka redakcie). A obávam sa, že to bude časom ešte horšie.
Môžu fungovať na jednom území, napríklad Slovenska, dva rôznym spôsobom volené parlamenty – európsky a slovenský – pričom ten druhý musí implementovať rozhodnutia toho prvého?-
Z môjho pohľadu ide o likvidáciu zastupiteľskej demokracie. Poslanci sú volení (súdim, že aj na Slovensku) preto, aby obhajovali záujmy svojich voličov a svojho štátu. Nie preto, aby „automaticky implementovali“ všetko, čo príde z EÚ.Václav Klaus často zdôrazňuje, že Európska únia nie je demokratická.
Čo si o tom myslíte?-
Viď vyššie. EÚ je len hra na demokraciu, „demokratický deficit EÚ“ je už dlho známy pojem, ktorý sa už takmer nikto nepokúša popierať. Pre mňa asi najpresnejšia charakteristika EÚ je „Administratívna diktatúra“.Eurofondy sú najčastejší argument zdôrazňujúci význam členstva v EÚ.
Aký je Váš názor na ne? Čo hovoríte na to, že v televízii (aspoň na Slovensku momentálne, neviem, či aj v Česku) je v médiách reklama, ktorá vysvetľuje, čo všetko sa z peňazí EÚ postavilo? Myslíte si, že by to krajiny zvládli samé? Zástancovia členstva tvrdia, že nie.-
Nepatrím k tým, pre ktorých sú peniaze to najdôležitejšie. Za prioritu mám suverenitu štátu a slobodu voľby jednotlivca.Pokiaľ ide o eurofondy – stručnejšie dotácie – je nevyhnutné pochopiť, o čo ide. V „Bruseli“ sa stretnú peniaze občanov členských krajín a úradníci a politici EÚ určia, komu, koľko, na čo a za akých podmienok pošlú.Zo systémového hľadiska nejde o nič iné ako na jednej strane o zdaňovanie produktívnych a na druhej o dotovanie tých, ktorí nedokážu uspieť na trhu. Ako potom vyzerá podnikanie dvoch hotelov, jedného dotovaného a druhého nedotovaného, si iste dokáže predstaviť každý.Ten, kto počíta len to, čo štát do EÚ odvedie a to čo získa, môže mať pocit, že je to výhodné. To je však hlboký omyl, pretože sa neuvádzajú ďalšie náklady. Na prerozdeľujúcich úradníkov štátnych aj bruselských, na platby agentúram, ktoré vyrábajú žiadosti o dotácie vďaka ich administratívnej náročnosti a na fakt, že na čo budú dotácie využité, rozhoduje EÚ, bez ohľadu na to, čo daný štát naozaj potrebuje a na to, že aj vybrané firmy musia spĺňať požiadavky EÚ.Všetko toto zvyšuje náklady enormným spôsobom. A pretože bola doba, že „úspešný starosta“ bol ten, čo získal najviac dotácií, máme dnes rad stavieb, ktoré sú nadmerné a obec ich musí udržiavať, ale už zo svojho rozpočtu.Takže tento systém nie je rozhodne možné pokladať za efektívny a ani za výhodný. Naviac má značný korupčný potenciál (kto dotáciu dostane a kto nie a kto to zariadi) a v poslednom čase je navyše snaha z úrovne EÚ používať eurofondy ako nástroj politického nátlaku na „neposlušné krajiny“.
Ďalším argumentom, ktorý sa na Slovensku, neviem, či aj v Česku, používa často, je strašiak menom Rusko. Ak nebudeme v EÚ, zhltne nás Rusko a staneme sa jeho džamahíriou. Čo Vy na to? Mohli by sme existovať mimo EÚ a zároveň odolávať tlaku z východu?-
To predsa záleží od štátu a jeho občanoch, či si chcú zachovať právo o sebe rozhodovať alebo nie. Strašenie Ruskom a novo aj Čínou je len zástupný problém, používaný ako palica na tých, ktorí sú so súčasnou EÚ nespokojní. Pritom samostatných štátov našej veľkosti je na svete dosť.
Ako sa s odstupom štyroch rokov pozeráte na migračnú krízu z roku 2015?-
Migračná kríza vznikla na základe neschopnosti či neochoty niektorých štátov (a celej EÚ) brániť svoje hranice. Nemecko dokonca v rámci „vítačskej politiky“ porušilo platný Dublinský dohovor, bez toho, aby za to nieslo akékoľvek dôsledky.Následné udalosti úplne potvrdzujú názor, že cieľom EÚ nie je migráciu obmedziť alebo zastaviť (na čo technické prostriedky sú), ale naopak ju všestranne podporovať. Ostatne aj to je jeden z dôsledkov Lisabonskej zmluvy. Bez nej neboli možné pokusy o „kvóty“, ktoré sa neustále pod rôznymi zámienkami opakujú.Pre nás je istá výhoda, že vidíme, k akým následkom neriadená migrácia a neschopnosť brániť vlastné hranice vedie. Otázka je, či sa týmto poučením dokážeme aj naďalej riadiť.
Znovu parafrázujem Václava Klausa, ktorý povedal, že ak by si krajiny chránili iba svoje územie, k žiadnej kríze by nedošlo. Takto Gréci (a ďalšie prímorské krajiny) pustili migrantov na svoje územie, lebo vedeli, že tí pôjdu ďalej. Čo si o tom myslíte? Zlyhal projekt Shengen? A aké riešenie z tejto krízy by ste navrhovali?-
Viď vyššie. Pokiaľ ide o Shengen, na tieto riziká bolo upozorňované, ale v tom čase tomu nikto veľmi neveril. Takže áno, v prípade migračnej krízy úplne zlyhal a tento stav trvá. Riešenie som už uviedol – dôsledná ochrana hraníc a v prípade udelenia azylu dôsledné trvanie na integrácii dotyčného do spoločnosti. To je však teória, pretože sa to dlhodobo nedarí – pozri Veľkú Britániu, Francúzsko, Nemecko. Poučenie pre nás je z toho jasné.
Jeden z argumentov ľudí podporujúcich migráciu je, že Európa je veľká (cca 500 miliónov) a počet migrantov je stále zanedbateľný a že kontinent zvládne aj viac, ako nejaký miliónik dva prisťahovalcov. Aký je Váš názor na to?-
To samozrejme nie je pravda. Nefunkčnosť integrácie som už spomenul, ďalšími aspektmi sú rozdielna natalita a hlavne to, že migranti (moslimskí) sa prispôsobiť nechcú. Oni požadujú, aby sa miestne obyvateľstvo prispôsobilo im. To pokladám za absolútne neakceptovateľné.Ostatne ten „milión či dva“ už tu sú a vďaka pštrosej politike umožňujúcej „zlučovania rodín“ ich tu bude čoskoro oveľa viac.
Čo hovoríte na aktivity rôznych neziskových a humanitárnych organizácií, ktoré zachraňujú stroskotancov na mori pri Líbyjskom pobreží a potom ich nesú do Európy? Je Carola Racketeová hrdinka alebo pašerák ľudí?-
Tak nepochybne medzi nimi bude pár naivných ľudí, ktorí chcú pomáhať, ale v zásade ide o platený kšeft s nedozernými dôsledkami. Takže okrem pašovania ide ešte o ohrozenie bezpečnosti.
Európa vymiera, čo nie je najlepšia správa. Znamená to vo výhľade niekoľkých desaťročí koniec Európy, ako sme ju poznali? Dá sa to nejak zmeniť?-
Neviem ako Európa, ale v ČR je počet obyvateľov v zásade už dlho rovnaký. Čo sa mení, je vekové zloženie, čo má samozrejme vplyv na dôchodkový systém. Riešenie je úplne v rukách obyvateľov, presnejšie povedané, v počte narodených detí.Za úplne naivné pokladám snahy niektorých krajín riešiť to „dovozom“ migrantov. Tým sa nepochybne zvýši počet obyvateľov, avšak nie ekomomická výkonnosť štátu, ktorá bude zaťažená nákladmi na podporu migrantov, ktorí sa nie sú schopní (ochotní) zapojiť do pracovného procesu. V týchto krajinách nepochybne „Európa, ako sme ju poznali“ skončí.
Ako by podľa Vás mala únia fungovať? Je vôbec možná cesta späť, keď štát vidia, čo sa deje v prípade brexitu?-
Podľa môjho názoru je jediným riešením návrat minimálne pred Lisabonskú zmluvu a vrátiť EÚ ako jej hlavný cieľ štyri slobody.Stručne povedané zrušiť „politickú nadstavbu“ a zbesilú snahu o vznik superštátu. Len sa obávam, že pre súčasné elity je niečo také úplne neakceptovateľné – stratili by moc a vybudované pozície. To, že nie sú shopní/ochotní sa poučiť, ukázalo dianie práve okolo brexitu.
Čítajte viac: https://www.konzervativnyweb.sk/c/22306831/lisabonskou-zmluvou-sme-sami-seba-zbavili-suverenity-a-prava-o-sebe-rozhodovat.html